Na Slovensku je to tak... a bude aj zmena???

Súčasnú dobu roku 2020 je možné nazvať dobou očakávania naplnenia skutkov, ktoré by mali zlepšiť život občana, ktorý je zdravotne postihnutý. Tak aspoň bolo veľa vecí deklarovaných pred voľbami a tesne po nich. Je logické, že štát nie je hbitý panter a že nemôže meniť svoje systémy ako mávnutie čarovnou paličkou, ktorá neexistuje. Na druhú stranu je treba uviesť, že aj v tejto oblasti často spomínanej, ako solidárnej, humanistickej, charitatívnej a pod. je zmeny treba od základu. Relatívne častokrát do týždňa komunikujeme s našimi kolegami v zahraničí, ktorým nevieme zodpovedať niektoré otázky, ktoré u nich už majú vyriešené. A ako vidia nás a Slovensko ako krajinu...?

Slovensko v zahraničných očiach je krajinou, kde na rozdiel od prístupu v iných krajinách, kde je cťou pomoc zdravotne postihnutým, je takáto pomoc záťažou, žiaľ. Krajinou, ktorá deklaruje, že všetko je vyriešené, ale v mnohých prípadoch je opak pravdou. V očiach Ernesta z Hannoveru sme krajinou, kde veľa ľudí chce získať na úkor druhých výhody, na ktoré nemá nárok. A to sa prejavuje nielen v stave parkovacej politiky, ale aj v prístupe k pomôckam a službám a pod. Patrick z Dublinu nám napísal, že na Slovensku na všetko potrebujeme 4 pečiatky a veľa zákonov a k tomu zákon na to, že zákony sa majú dodržiavať. Smutné... Hanah z Nórska nechápe to, prečo na Slovensku zdravotne postihnutí chodia na starých a ťažkých invalidných vozíkoch, ktoré už sú prekonané technicky, na trhu sú lacnejšie, mobilnejšie a ľahšie. 

My nechápeme to, prečo sú úhrady za kompenzačné pomôcky a za služby s nimi spojenými tak drahé, keď bežné ceny aj v porovnaní s krajinami vyspelého západu sú nižšie. Nechápeme, prečo absentuje osveta, edukácia, objektívna porovnateľnosť, objektívna kontrola a hlavne ľudský prístup na úradoch. Nechápeme to, že na rokovaniach k bezbariérovosti často počúvame slová o nemožnosti zmeny a to, že vytvorenie tejto argumentácie častokrát vyžaduje širší časový priestor, než oprava názoru. Heinz z Berlína sa pýta, prečo majú ľudia obavy, keď nová vláda deklarovala rozsiahle zmeny, ktoré by sa už mali premietať v systémoch štátnej správy... Isabella z Barcelony nechce prísť na Slovensko, pretože zažila to, že hotel, ktorý si vybrala na strednom Slovensku, deklaroval, že je bezbariérový a nebola to pravda, náhradné ubytovanie, ako býva v zahraničí zvykom, jej neposkytli, tak na vozíčku odcestovala do Rakúska a urobila si dovolenku v Alpách, ktorá bola bezproblémová.

Čo je potreba ešte uviesť, zažiť a prekonať, než sa tí, ktorí sú kompetentní meniť, riešiť a ktorí deklarujú svoju ochotu a prístup k tým, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých, aby pochopili, že ako v Bratislave vravia : "hubou sa Manderlák postaviť nedá".  Nie je to zlý obraz našej krajiny v očiach druhých? Ako máme odpovedať na otázku, že máme ísť riešiť tie isté veci spojené s pomocou a podporu druhým, za veľmi výhodný plat do inej krajiny? Kto tu dokončí, čo sme začali a ako tu budú žiť ľudia? 

Prosíme, spamätajte sa ľudia, úradníci a politici... my, ktorí máme zdravotné problémy, alebo vyšší vek, tak sme živí, cítime a vnímame... bohužiaľ, v mnohých prípadoch horkosť a nezáujem, ale môže sa stať každému z Vás, že skončí ako my a pak bude prvý volať o pomoc, bude chcieť zmenu systému a nečakať tak dlho na zmeny, ako už čakáme my... Počuli sme názor, že veci sa majú riešiť, až keď prídu. Aj to, že keby sa niečo stalo mladej úradníčke, nebudeme menovať, že sa buď o ňu rodina postará, alebo si zaplatí ošetrovateľku. Ale slečna, zdravie sa kúpiť nedá, rovnako ako sa nedá kúpiť šťastie. A nedaj Bože, ak by sa niekomu niečo stalo, úrazov a chronických ochorení na Slovensku máme priveľa, pak si uvedomíte, že to najdrahšie je zadarmo, že sa nedá kúpiť a že to, čo má byť samozrejmosťou je mimoriadne a naopak... a že, ak bude pretrvávať súčasný systém, že sa stávate záťažou... 

Všetkým prajeme slnko v duši a hlavne pevné zdravie...